Prvé hodiny v Mumbai- šok za šokom

Mumbai, alebo ak chcete Bombay (tak sa mesto volalo pred rokom 1996) je najväčšie mesto Indie a pravdepodobne druhé najväčšie mesto na svete s odhadovanou populáciou okolo 22 miliónov. Musím sa priznať, že mojé prvé hodiny strávené v Indii boli plné šokov.

O Indii som pred cestou čítal veľa, pozeral zopár dokumentov, ale nič z toho nebolo ako samotná realita. Do Mumbai som priletel 26. Marca na obed, asi hodinu som strávil na letisku čakaním na svojho kamaráta, ktorý ma mal prijísť vyzdvihnúť. Ešte z lietadla tesne pred pristátim som zažil prvý šok. Okolie medzinárodného letiska Chhatrapati Shivaji, ktoré mimochodom prepraví ročne okolo 25 miliónov cestujúcich, pozostávalo iba z chatŕč. Rozsiahle plochy tesne za hranicami letiska patria tým najchudobnejším obyvateľom mesta.

Len na upresnenie, v Mumbai žije asi 55% ľudí v chatrčiach, čo je viac ako 11 miliónov. V našich končinách nepredstaviteľné čísla. Vrátim sa ale k samotným šokom, alebo skôr prekvapeniam ak chcete a potom zhrniem zopár informácií o tomto megameste.

Kamarát prišiel na rodinnej Škode Octavia a tak sme sa vybrali smerom do mesta. Z dopravy som ostal ohúrený a zároveň som neveril, že taká dopravná situácia dokáže byť riešiteľná a plynulá. Nikto nebral ohľad na nikoho, semafory, križovatky, jazdné pruhy- tieto pojmy v Indii nepoznajú. Keď sa Mehek (kamarát) otáčal v strede križovatky, až mi zimomriavky naskakovali. Ale po pár dňoch som si zvykol a dokonca som si to užil. O doprave a mojich zážitkoch napíšem v najbližších dňoch samostatný článok.

Šoky neprestávali ani v uliciach Mumbai. Špina, ošarpanost, smrad, to všetko je každodennou súčasťou tohto priemyselného a biznis cetra Indie. Ľudia a ich zovňajšok ma tiež niekoľkorát na začiatku zaskočil. Bezdomovci a žobráci v kontraste s biznismenmi. Kravy a psi na každom kroku, chaos, staré čierne budovy, neprestával som sa obzerať.

Po krátkom občerstvení ma Mehek zobral do svojej kancelárie. Pracuje totiž ako produkt dizajnér v jednej z najprestížnejších svetových firiem. Len tak mimochodom, robia zákazky pre firmy ako Pepsi Cola, Yamaha, TESCO a ďalšie svetové značky. Šok nastal, keď som zbadal, kde sa sídlo tejto firmy nachádza. V zastrčenej starej budove, ktorá vyzerala, že zajtra padne, obkolesená kravami, senom, s jedným výťahom, ktorý nás vyviezol na tretie poschodie, kde opäť nebolo nič, iba steny, bordel a stoli s počítačmi. Ako mi Mehek povedal, “aspoň vidíš, prečo sú firmy z Indie lacnejšie”.

Toľko z mojích prvotných šokov. Mumbai je jedno z najväčších miest na svete, ako som už spomínal. A je to naozaj vidieť. Mumbai je viac ako preplnený ľuďmi. Tí su proste všade, ešte nikdy som nevidel viac preplnené mesto. Na niektorých miestach sa doslovne nedá pohnúť. A je jedno, či je 12 hodín napoludnie, alebo v noci.

22 miliónov ľudí (iba odhadované číslo, lebo posledné sčítanie ľudí bolo v roku 2001 a najbližšie bude v roku 2011) musí niekde bývať. Lenže to je práve problém, pretože bývanie v Mumbai je dokonca drahšie ako v Anglicku. Obyčajný ošarpaný trojizbový byt Vás výjde na 200 tisíc libier. Práve preto žije viac ako polovica obyvateľstva v chatrčiach, ktoré su zadarmo.

Mumbai je obrovský, vlakom trvá cesta z jedného konca na druhý aj hodinu a pol, autom niekedy aj do troch hodín. Ako ste možno už počuli, v Indii je naozaj prepracovaná železničná sieť a Mumbai nie je výnimkou. Jeho tro línie prímestskej železnice využívajú milióny ľudí denne. Najväčšou železničnou stanicou Victoria prejde denne okolo 2,5 milióna ľudí, čo ju robí najväčšou železničnou stanicou v Ázii vôbec.

Mumbai má veľké množstvo kultúrnych a historických pamiatok, ktoré sa však bohužial častokrát strácajú medzi špinou a biedou. Toto najväčšie mesto v Indii je zároveň aj nadrahšie. Ceny potravín, bývania a jednoducho všetkého sú oveľa vyššie ako kdekoľvek inde v krajine. Na druhú stranu je však priemerná mzda v meste asi trikrát vyššia ako je priemer v Indii, teda približne 150 rupees (2,5 Eura) na deň (už ste asi pochopili, prečo si väčšina ľudí nemôže dovoliť byt za 200 tisíc libier).