Blog o lietaní, letenkách a leteckých novinkách zo strednej Európy

Uplynuli ďalšie dva dni z mojej cesty po Venezuele a tak prinášam zápisky z denníka:

Deň 3- Utorok (17.1.2012)
Noc z pondelka na utorok bola pokojná a bez komárov. Vďačím tomu asi úžasnému prípravku, ktorý som kúpil v miestnej drogérii. Investované 4 eurá sa oplatili. Už o siedmej ma prebudil prvé slnečné lúče a tak som sa išiel naraňajkovať na terasu hotela, ktorá je hneď pri našej izbe. Roman sa pridal asi o ôsmej, chvíľku sme podebatovali a pred deviatou som sa už vybral do mesta.

Program som mal nabití, veď v Caracase som ešte nič poriadne nevidel a zajtra už odchádzam preč. Ako prvé som sa zastavil na autobusovej stanici kúpiť lístok do mesta Cumaná, vzdialeného asi sedem hodín cesty autobusom, lístok stál 103 bolivares, teda približne 10 Eur.

Caracas má viac ako 6 miliónov obyvateľov, je to síce polka z indického Delhi, či štvrtina z takého Mumbaja alebo Jakarty, ale predsa len ho môžeme v slovenských pomeroch považovať za veľkomesto. Oproti Bratislave by som našiel zopár rozdielov, jedným z nich je určite fungujúce metro. Niekoľko línií metra chodí pravidelne, rýchlo a veľmi lacno, je to teda ideálny spôsob dopravy. Môj lístok na 10 jázd však neplatí na miestne, respektíve lokálne minibusy, ktoré chodia v každej štvrti mesta inak.

Zaujímavosťou je, že sa platí až pri výstupe a jednotlivé autobusové linky nemajú zastávky, bus jednoducho zastaví tam, kde potrebujete alebo ho niekto pristaví.

Jedným z takýchto busov som sa vybral k dolnej stanici kabínkovej lanovky, ktoré vedie z Caracasu na kopec nad mestom. Teleférico Warairarepano je oficiálny názov a práve táto lanovka Vás vyvezie z nadmorskej výšky 980 metrov až na vrch Pico el Ávila s nadmorskou výškou 2105m. Predavača pri okienku som presvedčil, že moja študentská kartička z roku 2006 bez dátumu ukončenia platnosti stále platí a so študentským lístkom som sa vybral ďaleko nad oblaky nad Caracasom.

Výhľady to boli naozaj úchvatné, len škoda, že vrch Pico el Ávila je už naozaj dosť vysoko a oblaky pod nami zabraňovali lepším výhľadom.

Okrem lanovky som celý deň chodil po meste, konkrétne som navštívil Plaza de Bolívar, priľahlé uličky, katedrálu a Parque Centrál. Simón Bolívar je pre Venezuelčanov asi ako Jánošík pre nás, len s tým rozdielom, že Bolívarove podobizne, sochy a námestia sú asi v každom meste.

V centre mesta som navštívil aj jeden z mrakodrapov, konkrétne Torre Oeste, kde nie je kontrolovaný vstup a tak som sa vyviezol až na 49te poschodie a porobil zopár fotiek. Hneď pri vstupe do výťahu ma zaujala tabuľka so zákazmi, kde okrem štandardných zákazov fajčenia či nosenia zbraní (áno, tento zákaz je vo Venezuele vyvesený tuším všade) bol aj zákaz sexu vo výťahu. Počestne som teda strávil cestu hore aj dole.

Nie som veľmi múzejný typ cestovateľa. Nie že by som múzeami pohŕdal, ale ak už mám niekde stráviť aspoň chvíľku, musí ma niečim zaujať, prípadne v ňom musia byť vystavované známe diela. Inak ma tam nikto nedostane (teda ak nečapujú pivo zadarmo), pri dvoch múzeách v Caracase som urobil výnimku a hneď prvé, národné vedecké a prírodovedné múzeum, ma sklamalo. Zopár vycpaných zvierat, jeden satelit, nejaká ta vykopávka a zatvorené záchody, to bolo v skratke to, čo som si z neho zapamätal. Skepsa čo sa týka múzeí ma drží už od Kene, kde som zaplatil za vstup do múzea v Nakuru 5 Eur a okrem zdochnutej korytnačky, ošťaných záchodov a úlomku z nejakého hrnca sme tam nič iné nenašli. Áno, kľudne ma môžete volať aj kultúrny barbar.

Našťastie múzeá vo Venezuele podobne ako aj iné, vládou spravované, atrakcie sú zadarmo. Hugo robí aj dobré veci..

Druhé múzeum- Museo de Arte Contemporáneo už bolo lepšie, jednak veľmi pekné záchody na úvod a aj dosť veľa známych diel od autorov ako Picaso, Monét, ba dokonca aj jedna Merilyn Monroe od Andyho Warhola.

Venezuelčania sú inak pre predstavu, mix všetkých možných farieb a rás. Na ulici stretnete úplne bielych, černochov, indicky ale aj hispánsky vyzerajúcich ľudí. Všetkých spája hádam len španielčina a láska k salse, regeatonu a baseballu ako národnému športu Venezuely.

Podvečer som zašiel ešte do mestskej štvrte Altamira, ktorá je považovanú za honosnejšiu a bezpečnejšiu časť mesta a naozaj to tam aj tak vyzeralo. Pekné upravené ulice, zamilované páriky na lavičkách pri fontánkach, veľmi pekná štvrť aj na pivečko.. Posledná prechádzka po bulvári Sabana Grande a šupsa do Nuestro hotela, kde už ma čakal Roman s novými obyvateľmi hotela, ruským turistom a iránskym zubným technikom. Zaujímavá debata na večer sa môže začať..

Deň 4- Streda (18.1.2012)
Budíček som si nastavil pre istotu už na pol ôsmu, ešte pozrieť emaily, zbaliť sa, niečo dobrého zjesť na ulici a môžem ísť na autobusovú stanicu.

Na ulici som zatiaľ jedol stále, mám rád lokálne pochúťky a rád skúšam nové dobroty. Aj včera som si dal kokosovú zmrzlinu, nejaké zákusky a kukuričné placky v stánku na ulici pri Plaza Bolívar.

Poschodový autobus Volvo bol pripravený na 7 hodinovú cestu, z mne neznámeho dôvodu (vodiči stáli vonku a rozprávali sa) sme však vyrazili až o pol hodinu neskôr, teda o desiatej hodine ráno. Usadil som sa na svoje miesto vedľa vypaseného venezuelčana, ktorý mi pripadal hneď od začiatku veľmi podozrivo a bohužiaľ počas cesty sa moje podozrenie aj potvrdilo- chrápal. Nasadil som si teda sluchátka, v ktorý nepodiv nehrala salsa, obliekol si dlhé gaťe a mikinu (v diaľkových autobusoch si pravdepodobne myslia, že čím chladnejšie tam bude, tým lepšie) a nechal som sa unášať venezuelskými cestami. Z okolitej krajiny som nič nemal, môj chrápajúci kolega totiž sedel pri okne a dôkladne všetko zadebnil.

Krajina sa pomaly začala meniť, z hornatej oblasti v okolí Caracasu sme sa dostali do pomerne rovinatej časti krajiny popri pobreží. Po asi dvoch hodinách sa môj chrápajúci kamarát prebudil a dokonca trošku odostrel záves, tak som videl aspoň niečo na okolí. Diaľnicu z Caracasu vystriedala obyčajná dvojprúdová cesta.

Okolo pol druhej sme zastavili na odpočívadle (vo Venezuele rozumej pumpu a miestnu vývarovničku), kde som skočil na záchod a kúpil som si nejaký rožok so šunkou a syrom. Teda nekúpil som si ho ja, ale jedna dievčina z nášho autobusu sa ponúkla, že mi to objedná, keď videla, ako tam bezradne stojím a márne sa snažím upútať pozornosť obsluhy. Začala kričať a chlapík bol hneď pri nás.

Obaja sme si dali to isté a vonku pred autobusom sme sa dali do reči. S mojou lámavou španielčinou by som skôr mohol napísať, že som sa dal do slov a nie do reči, ale vystačilo to na to, aby som zistil, že dievčina je 33 ročná právnička z jedného mesta pri Cumaná, že jazdí ja Renault Logan a že má veľkú rodinu.

Osem rokov žila v Caracase, kde po skončení školy pracovala ako právnička, ale musela sa odsťahovať naspäť domov k rodičom, lebo jej právnický plat pomaly nevystačil ani na živobytie. Aj taká je Venezuela. Zato mi stihla zdôrazniť, že mesačne dá za benzín v prepočte asi jedno Euro a to jazdí každý deň. Je rada, že autá nejazdia na vodu, lebo by sa inak nedoplatila..

Cesta mala podľa Lonely Planet ako aj cestovného poriadku autobusovej spoločnosti trvať 6,5 hodiny, ako už ale býva zvykom, keď cestujem autobusom ja, trvala takmer 10 hodín. Po siedmej večer som dorazil do Cumaná. Dve hodiny predtým sme ešte stáli v meste Puerto Cruz, odkiaľ išla cesta po nádherných serpentínach na pobreží s výhľadmi na more. Aspoň tak som počul, keďže mi hneď pri prvých zákrutách došlo zle a radšej som sa rýchlo porúčal do večných lovíšť spánku.

V Cumaná ma prekvapili vysoké ceny hotelov, obišiel som tri a všade odo mňa chceli minimálne 170 bolivares, teda 17 EUR. Až v jednej uličke pri Plaza Bolívar (ako inak by sa mohlo volať hlavné námestie vo Venezuelskom meste) som našiel hotelík za 120 bolivares a tak som sa ubytoval.
V okolí bola o ôsmej večer otvorená už len čínska reštaurácia, v ktorej popíjali pivo miestny štamgasti, pri španielskych rytmoch som si dal ryžu s mäsom a krevetami a k tomu venezuelské pivo s typickým španielskym názvom „Polar Ice“.

Pre jedného z pripitých štamgastov som bol veľmi zaujímavý objekt a preto mal potrebu prísť ku mne a asi 25krát mi podať ruku. Tu už ani moje základy španielčiny nestačili, rozumel som len Amigo a hermano, zvyšok našej konverzácie bolo z mojej strany usmievanie sa a už spomínané podávanie ruky. Okolo deviatej sa vraciam späť do izby a púšťam malý televízor, aspoň si pred spaním pozriem miestnu ponuku telenoviel..

Zopár fotiek nájdete aj v mojom albume na Picasa.

Podobné články

• Venezuelský denník- tretia časť
• Venezuelský denník- časť piata
• Venezuelský denník- časť štvrtá