Venezuelský denník- tretia časť

Z mojej cesty po Venezuele a Kolumbii ostávajú dva týždne a tak prinášam tretiu časť môjho denníka:

Deň 5- Štvrtok (19.1.2012)
Mať izbu bez okna môže znamenať aj to, že sa zobudíte o 5.45 a kontrolujete čas, si nie je už obed. V mojom hoteli si ale ďalšiu noc budík dávať nemusím, lebo o 7.30 rovno pred mojou izbou pustili prvé piesne a ako je už vo Venezuele zvykom, poriadne hlasno.

Na dnes som nemal špecifický plán. Chcel som si pozrieť mesto a kúpiť lístok na autobus do Ciudad Bolívar, mesto vo vnútrozemí, kam mám namierené po Cumaná. Okolo desiatej hodiny som sa pustil dole jednou z nákupných ulíc v centre mesta. Každý druhý obchod a stánok mal vypeckovanú diskotéku, takže keď som sa predieral davom ľudí na ulici, ako keby som išiel z jednej diskotéky do druhej. Niektoré obchody mali dokonca mixpult hneď pri vchode a jeden z predavačov mal mikrofón a do hudby kričal rôzne heslá a akcie, ktoré okoloidúci nájdu vo vnútri.

Vo Venezuele som si všimol niekoľko zaujímavých vecí, tak napríklad každý druhý obchod na ulici je s topánkami, ženské figuríny v obchodoch s oblečením majú väčšinou naozaj veľké prsia (a musím povedať, že odzrkadlujú reálnu situáciu venezuelčaniek) a do obchodov bez hlasnej hudby chodí menej ľudí..

Okrem bezcieľneho chodenia po uliciach Cumaná som predsa len jednu vec potreboval urobiť a to zameniť peniaze, keďže boliváres mi už pomaly dochádzali a v banke som za oficiálny kurz zamieňať nechcel. Opýtal som sa chlapca, ktorý mi predal na ulici raňajky (nejakú zapečenú vec so syrom), ten ma poslal do obchodu oproti, kde ževraj pracuje pán, ktorý veľa cestuje a eurá zamieňa. Nezamieňal, ale poslal ma do ďalšieho obchodu, kde sa mám pýtať na pani Irene. Pani Irene som našiel, ale ani tá mi eurá nechcela zameniť. Nakoniec som šťastie našiel v stánku s občerstvením, kde mi okrem fľašky s pomarančovým džúsom zamenili aj 100 Eur so štandardným kurzom 10 bolívares za jedno Euro.

S pocitom plnej peňaženky (predsa len za 2 bankovky som dostal bankoviek asi 20) som sa pešo vybral smerom k prístavu. Našťastie autobusová stanica bola po ceste, takže som si rovno kúpil aj lístok na autobus do Ciudad Bolívar na zajtra večer o 9.00.

V prístave som sa rozhodol, že prezeranie mesta nechám na zajtra a dnes sa pozriem na poloostrov Araya, asi 15 minút malou loďou z prístavu. Čakanie na loď som si skrátil chichou (mliečny nápoj), ktorá mi naozaj zachutila a za deň vypijem aspoň dve.

Nikdy by som nepovedal, že tak malá loďka dokáže ísť tak rýchlo, že ma až pot zaleje. Samozrejme už štandardne v dopravných prostriedkoch, ktoré nešoférujem, došlo mi aj tu zle a nedočkavo som sa modlil, aby sme sa potopili alebo došli do prístavu na druhej strane. Druhá možnosť prišla skôr. Z prístavu som zobral miestny autobus (rozumej džip s korbou, na ktorej sú lavičky pre cestujúcich) a za 5 minút som už vystupoval v dedine Araya, kde mali byť okrem pekných pláží aj zrúcanina hradu ešte zo španielskej koloniálnej éry a soľné jazerá. Zrúcaninu som našiel, soľných jazier už bolo pomenej, ale predsa len tam niečo biele bolo.

Na pláži som si dal kura z plackou a šalátom a zopár pív Polar Ice. Ani som sa nenazdal a už bolo 5 hodín, takže najvyšší čas ísť naspäť. Bohužiaľ žiaden lokálny autobus mi naspäť do prístavu nešiel a tak som zdvihol prst, že si niečo stopnem. Zastavil mi hneď prvý pán, učiteľ športu na strednej škole. Celá Venezuela je ovešaná predvolebnými billboardami, plagátmi a heslami, preto moje otázky na učiteľa boli hlavne k tejto téme. Voľby čakajú krajinu až v októbri, ale predvolebná kampaň sa začína podobne ako v USA rok dopredu. On sám si myslí o tom svoje a politiky ma plné zuby, ale oceňuje, že všetky voľby (prezidentské, parlamentné aj komunálne) sa konajú v jeden deň, inak by bola Venezuela asi krajinou predvolebnej kampane nonstop. Z kandidátov na prezidenta som videl asi 2-3 hlavných, ani jeden z nich ale nie je Hugo Chávez.

Cesta naspäť superrýchlou 30ročnou loďou bola ešte horšia ako tam. Rátal som každú sekundu, preto ma dosť nahnevalo, že z 15tich minút bolo nakoniec až 20. Celý spotený a biely som vyšiel v prístave v Cumaná a zamieril som po dlhom dni naspäť do hotela. Cca 3 kilometre som zvládol za pol hodinku, nanešťastie tesne pred hotelom sa za mnou zavesil mladík v džínsach a čiernom tričku. Čo chcel som zistil veľmi skoro, keď začal po mne pískať a po mojom otočení mi poslal pusu a žmurkol. Môj pohľad v zmysle „urob to ešte raz a nájdeš rýchlu smrť“ pochopil a zmenil smer.

Pred hotelom som si ešte kúpil koláčiky v pekárni, ďalšiu chichu a konečne som sa zvalil na postel. Zrkadlo v kúpeľni mi prezradilo, že opaľovacieho krému som mal predsa len použiť viac, s červeným krkom som vyzeral ako bratranec raťafáka plachtu.

Deň 6- Piatok (20.1.2012)
Už viem, kedy v hoteloch vysávajú. Je to presne o šiestej ráno a rovno pred mojou izbou. Pred siedmou skončili a niekoľko ľudí vonku sa pustilo do vášnivého rozhovoru, pred ôsmou sa k tomu pridala aj hudba a o pol deviatej sa začalo búrať. Niekto mi chcel jednoducho naznačiť, že vyspávať by som nemal..

Po krátkej návšteve internetovej kaviarne som sa vybral okolo kostola svätej Inés, ktorý bol hneď v uličke za mojím hotelom, po miernom svahu na kopec nad mestom, na ktorom kraľuje Castillo de San Antonio de la Eminencia, koloniálna stavba, ktorá prežila zemetrasenia a pirátske nájazdy od roku 1659. Výhľad odtiaľ bol na všetky strany mesta, tak na more a polostrov Araya, ako aj na opačnú stranu do vnútrozemia, v ktorom už vystupovali prvé pohoria.

Okolo druhej hodiny som zišiel opačnou stranou naspäť do mesta. Veľmi ma zaujal miestny cintorín s masívnymi hrobkami, z ktorých niektoré boli komplet omrežované. Vo Venezuele sú mreže tuším všade, všetky dvere, okná, balkóny či terasy majú mreže, dokonca aj tie na najvyšších poschodiach výškových budov. V Caracase som si myslel, že je to hlavne kvôli bezpečnosti, vyzerá to však skôr na druh architektúry.

Či už pri cintoríne, na ulici, v reštauráciách, odvšadiaľ je počuť hlasnú hudbu latinskoamerických rytmov. Venezuelčania majú proste hlasitú hudbu v krvi. Ani nie je dôležité, ako je kvalitná, hlavne že je dostatočne nahlas.

Opäť som sa ocitol na Plaza Bolívar a keďže bol čas obeda a ja som mal na raňajky len koláčiky zo včera, zamieril som do prvej reštaurácie. Z rozsiahleho menu pozostávajúceho z pečeného kuraťa a pečeného kuraťa s cestovinami som si vybral druhú možnosť. Nič som počas celého obeda nepočul, lebo priamo do ľavého ucha mi hrala ako inak hlasná hudba. Pri pití kávy, ku ktorej mi priniesli cukor vo fľaške od horčice sa ma pokúsil okradnúť miestny mladík, ktorý za mojím chrbtom nenápadne ťahal môj ruksak na zemi. Keď som sa obrátil, len sa spýtal, či je ruksak môj a odišiel. Na takých milých zlodejov sa predsa nemôžete hnevať..

Autobus do Ciudad Bolívar mal naplánovaný odchod o deviatej večer, preto som ešte niekoľko hodín strávil prechádzkou po meste, okrem iného som navštívil aj katedrálu na Plaza Bianco.

Tesne pred západom slnka som zazrel na jednom z námestíčok čulý ruch, zhromažďovali sa tam ľudia, hrala hudba (čo bola asi najmenej nezvyčajná vec) a popri ceste bolo kopec stánkov s občerstvením a rôznymi srandami.

Posedel som na schodoch pred kostolom a pozoroval dav. Vtedy na mňa začal kričať jeden zo stánkarov, mladý chalan. Netušil som, čo odo mňa chcel, až po potom som pochopil, že je to ten istý stánkar, ktorého som sa včera pýtal na peniaze a kúpil som si od neho sladkú vec so syrom (teraz už viem, že sa to volá tequeno). Začali sme sa rozprávať, predstavil mi sestru, neskôr prišla aj mama a po hodinke som mu už pomáhal predávať tequenos. Išlo mi to veľmi dobre, za tri hodiny čo som tam bol s ním predal viac, ako obyčajne za celý deň. Okrem iného mi prezradil niečo o svojej rodine, to ako žijú, že priemerne za deň si zarobí v prepočte okolo 10 Eur a potom sa ma pýtal na každú mladú babu, ktorá prešla okolo, či sa mi páči.. Že keď prídem nabudúce, som pozvaný k ním domov.. Škoda, odchod môjho autobusu sa blíži a tak som sa vybral smerom k autobusovej stanici. Mestský bus ma tam odviezol ani nie za 5 minút, uvidíme, či cesta bude trvať naozaj len 7 hodín, alebo sa o pár hodín pretiahne.

V autobuse som stretol dvoch majstrov sveta. Prvý bol hneď šofér, ktorý bol majstrom sveta v klimatizovaní. Nepoznáte túto disciplínu? Princípom je, keď máte autobus, prekonať minimálnu hranicu, na ktorú dokážete autobus vychladiť. Klíma väčšinou dokáže vychladiť na 18, niekedy trošku menej, nášmu šoférovi sa podarilo dostať sa asi na 10 stupňov. Ešte že som si zobral dovnútra aj spacák.
Druhým majstrom sveta bol pán sediaci o dve sedadlá predomnou. Ten bol majstrom sveta v chrápaní. Ľavou zadnou prekonal aj 40 ročnú plne naloženú „vetriesku“ štverajúcu sa do 30 stupňového kopca. Myslel som, že vytiahnem nožík a ukončím toto trápenie.

O pol 4 nad ránom sme dorazili do Ciudad Bolívar, zobral som taxík z autobusovej stanice do centra mesta a ubytoval som sa v Pasada Don Carlos, veľmi peknom hotelíku hneď pri Plaza Bolívar, ktorý vlastní milý chlapík z Nemecka. Ešte som s malým venezuelčanom na recepcii vybavil, aby som neplatil za túto noc a išiel som si o 4tej ľahnúť.