Blog o lietaní, letenkách a leteckých novinkách zo strednej Európy

Víkendové pokračovanie môjho románu je tu…

Deň 7- Sobota (21.1.2012)
Aj napriek krátkemu spánku v Pasada Don Carlos som bol už o deviatej hodine hore. Na vonkajšej terase som si sadol za veľký stôl, kde už sedeli prví bieli cestovatelia, ktorých som stretol od Caracasu, Poľka a Francúz. Práve si plánovali cestu do Puerto de la Cruz, teda presne ten istý smer, z ktorého som v noci prišiel.

Vybral som sa pozrieť si centrum mesta. Hneď vedľa môjho hotela (alebo teda Pasady ak mám byť presný) sa nachádza Plaza Bolívar s katedrálou. Rovno pred ňou stál kňaz a práve požehnával nové auto jedného z miestnych, vo viacerých krajinách latinskej Ameriky práve požehnávanie nových áut býva zvykom. Počkal som vedľa auta a keď skončili, opýtal som sa kňaza na časy omší zajtra, teda v nedeľu. Stalo sa mi pri tom menšie faux pax, keďže som použil slovíčko servicios v domnienke, že by to mohlo byť rovnaké ako services v angličtine. Až po tom, čo som sa opýtal „A que hora son los servisios maňana“ som si uvedomil, že som sa vlastne opýtal, o koľkej hodine sú zajtra toalety. Kňaz ale pochopil a s úsmevom mi vymenoval hodiny. 9.30 ráno bol ideálny čas, pôjdem sa pozrieť, ako vyzerá omša vo Venezuele.

Pokračoval som smerom k rieke Orinoco, ktorá obteká celé mesto. S výhľadom na most cez rieku v diaľke a veľkú skalu presne v strede Piedra del Medio som si sadol a pustil sa do čítania knihy, ktorú som stiahol na Kindle- Before I go to sleep od S J Watson. V reštaurácii na nábreží som si dal jediné jedlo, ktoré min vedel čašník ponúknuť- prasa s ryžou a zeleninou. Pri platení som sa ho opýtal, či nevie, kde by som mohol zameniť Eurá mimo banky, opýtal sa kuchárky, tá zavolala známemu a za 15 minúť už pri mne stál pán v stredných rokoch s malým synom. Zamenil mi 100 EUR s kurzom 1:11 a obaja sme boli šťastní.

Keby neexistoval čierny trh s peniazmi, Venezuela by bola naozaj drahá krajina na cestovanie, vďaka neoficiálnym kurzom sa ale ceny vyrovnajú tým našim, niekedy možno trošku menej.

Čierny trh s peniazmi existuje vo Venezuele z jednoduchého dôvodu, ľudia, ktorí cestujú do sveta alebo proste potrebujú eurá či doláre ich vo svojej krajine zoženú len veľmi ťažko a keď sa dostanú do zahraničia, venezuelské bolivares zamenia s veľmi nevýhodným kurzom, preto sa takýmto spôsobom vykupujú doláre a eurá od turistov.

S pánom sme chvíľku pokecali a napokon mi navrhol, že ma odvezie autom do Casa de Símon Bolívar, nejaké víkendové sídlo tohto známeho amerického bojovníka za slobodu. Odtiaľ som zamieril do blízkej botanickej záhrady, ale prekvapenie sa nekonalo, bolo to niečo podobné ako v Caracase len s tým rozdielom, že tu sa nič neplatilo, jazierko bolo naozaj jazierko a v priľahlom parku sa dalo príjemne posedieť na lavičke.

Cestou do parku som si všimol dve veci. Jednak po meste je ešte stále vyvešaná vianočná výzdoba (aj mnoho domov má na svojich verandách vianočné stromčeky či blikajúce svetlá), ktorá ale nie je veľmi typická, ako nájdeme u nás. Je totiž komplet vyrobená z odpadu a plastových fliaš. Človek by neveril, že takýmto spôsobom sa dá, dokonca pekne, vyzdobiť mesto počas Vianoc.

Druhá vec bol technický stav vozidiel. Vo Venezuele nájdete úplne nové fára z USA, na druhej strane aj viac ako 30ročné črepy, ktoré nemajú okrem motora a bŕzd (niekedy ani tie nie) vôbec nič. Veľa z týchto áut funguje okrem iného aj ako taxíky alebo mestská doprava (takzvané zdielané taxíky), ktoré majú na prednom okne informáciu o tom, kam idú a potom celý deň pendlujú na danej trase a po ceste zbierajú ľudí. Spolu s miestnymi minibusmi a už spomínanými vanmi so sedením na korbe tak vytvárajú fungujúcu mestskú dopravu vo veľkej väčšine venezuelských miest.

Po ceste späť do mojej pasady som si nakúpil banány a niečo na pitie a usadil som sa na terase zmodernizovaného koloniálneho domu. Inak lepšie banány ako tu som tuším ešte nejedol, navonok vyzerajú síce strašne (v našich supermarketoch by ich asi rovno vyradili ako nejedlé), ale vo vnútri sú veľmi chutné a sladučké.

Na terase som začal premýšľať, čo bude ďalej. Hľadal som aj možnosť dopraviť sa do vzdialenej Meridy lietadlom, bohužiaľ nič ideálne a cenovo dostupné som nenašiel. Zostáva teda autobus, aj keď to bude cesta cez 20 hodín. Okolo deviatej si ku mne sadol aj kuchár, ktorý práve skončil šichtu v pasade, ponúkol ma koláčom a debatovali sme spolu asi dve hodiny. Pridali sa k nám jeho známy, z ktorých ma jeden prekvapil geografickými znalosťami Európy, keď mi po odpovedi na otázku odkiaľ som, vymenoval všetky susedné štáty Slovenska, hlavné mesto ako aj iné, asi aj samotným Slovákom, neznáme veci.

Deň 8- Nedeľa (22.1.2012)
V nedeľu ráno som sa zbalil a zamieril som na omšu do katedrály. O pol 10 sa ale nezačala a aj ľudí tam bolo pomenej, až som začal pochybovať, či som vôbec rozumel včera správne čas. Ako inak, vo Venezuele sa na čas nezačne ani omša, kňaz aj ľudia sa objavili až o 9.45. Inak celá pobožnosť prebiehala úplne rovnako ako u nás, len s tým rozdielom, že ľudia vyzerali byť trošku zmätení a nekoordinovaní, čo sa týka modlenia sa, vstávania a kľačania.

Okolo kostola asi dvakrát prebehol miestny predavač zmrzliny, ktorý vytruboval ostošesť, jednu chvíľu som myslel, že aj kňaz si zbehne kúpiť jeden nanuk..

Po skončení omše som si pozrel chvíľku super hlasnej hádky na Plaza Bolívar pred katedrálou v skupinke ľudí, o čom sa hádali, respektíve diskutovali (lebo to že po sebe vrieskajú a rozhadzujú rukami ešte neznamená, že sa hádajú) som nepochopil, bolo to na mňa až príliš rýchle.
Okolo jedenástej hodiny som sa vybral smerom na autobusovú stanicu, vyzistiť situáciu ohľadom spojov do Meridy. Obehol som niekoľko kioskov autobusových dopravcov a najlepšie spojenie zo všetkým mi vyšiel autobus priamo do mesta Barinas (cca 14 hodín cesty) a odtiaľ ďalších 5-7 hodín horskými serpentínami do Meridy. Až ma pot zalial pri pomyslení na to, ako strašne mi bude zle, ale lístok som kúpil a vydal som sa smerom naspäť do centra.

Zastavil som sa v prvej lekárni, ktorú som našiel otvorenú a rukami nohami som pani za okienkom vysvetlil, že potrebujem niečo ako náš Kinedril. Pochopila, ale liek Viajesán, tak sa totiž venezuelský kinedril volá, nemali a nasmerovala ma do ďalšej otvorenej lekárne.

Predtým som sa ešte zastavil v malej čínskej vývarovničke, kde som si dal núdle s mäsom a Fantu, teda vo Venezuele sa Fanta volá Hit. Musím povedať, že venezuelská kuchyňa ma zatiaľ veľmi neoslovila, je pravda, že sa stravujem len v lacných prevádzkach a na ulici, ale väčšinou sú to veci prebraté z USA ako hot-dogy (perro caliente), hamburgery, rôzne plnené žemle a bagety a potom klasické jedlá ako aj u nás. Nič super typické som zatiaľ nemal, teda myslím niečo na štýl našich halušiek. Preto mi aj čína pripadala ako nie najhoršia možnosť najesť sa.

Viajesán sa mi nakoniec podarilo kúpiť asi vo 4tej lekárni. Zamieril som naspäť k rieke Orinoco, kde malo byť mestské múzeum. Aj bolo, ale nie otvorené, tak isto mi pred nosom zatvorili aj ďalšie múzeum hneď vedľa mojej pasady a tak som sa už len ponevieral po meste, čítal knihu a čakal na odchod autobusu. Po ceste do pasady som stretol mladú poľskú rodinu s malým, asi 5 ročným synom, ktorá len dokazuje, že cestovať sa dá hocikedy, treba len chcieť. Už sa teším, ako beriem moje deti v budúcnosti do Indie :D..

Fotky z cesty sú v mojom albume na Picasa.

Podobné články

• Kolumbíjsky denník- časť prvá
• Venezuelský denník- šiesta časť
• Venezuelský denník- časť piata