Blog o lietaní, letenkách a leteckých novinkách zo strednej Európy

Moja cesta po Venezuele sa pomaly končí, zamieril tento týždeň do Kolumbie.

Deň 9- Pondelok (23.1.2012)
Ako už som si zvykol vo Venezuele, autobus odchádzal zo Ciudad Bolívar s hodinovým meškaním, teda o pol deviatej. Nevyšli sme však ani za mesto a prišiel prvý problém. Niečo s motorom. Stáli sme ďalšiu pol hodinu, potom sme pol hodinu išli a zasa nútená zastávka. Takto sme mali nejaký technický problém spolu asi 5krát a vidina cesty do Meridy pod 24hodín sa mi strácala v diaľke.

Výnimočne ale vodič nevypeckoval klímu, takže sa dalo aj normálne spať, ale bez chrápania môjho spolusediaceho to nebolo ani tentokrát. Ešte pri nastupovaní do autobusu som sa zoznámil s mladíkom z Brazílie, ktorý mal rovnakú cestu ako ja, tak sa posadil na sedadlo veľa mňa. Chvíľu sme kecali, ja som potom spal a on chrápal. Aká príjemná symbióza..

Okolo desiatej hodiny ráno sme zastavili na pumpe s reštauráciou, dal som si sandwich a kávu a s nechuťou som zistil, že do mesta Barínas zostávajú ešte asi 4 hodinky. Presne o druhej poobede sme dorazili do cieľa, teda pre mňa len prestupovej stanice. Namiesto pôvodných 14 hodín sme teda išli 18, na Venezuelu je to ale v norme. Nikoho som ešte nevidel ponáhľať sa, nikto si zo zopárhodinového meškania nerobí ťažkú hlavu.

Autobus do Meridy nám išiel o 5 minút, takže sme len prehodili batohy a sadli znovu do sedadiel. Kúsok za mestom sa začali horské serpentíny, podľa odhadov viacerých spolucestujúcich by mala cesta trvať 4-5 hodín, ale nikto to nevedel s určitosťou zaručiť. O hodinku na to som sa presvedčil, prečo. Vysoko v horách sme zastavili v kolóne áut, ktorá sa hodnú pol hodinu nepohla. Pred nami sa totiž zosunul komplet celý svah a pochoval pod sebou cestu. Našťastie už odstránili väčšinu zeminy a autá mohli tadiaľ prejsť.

Cesty vo Venezuele sú v rôznom stave. Nájdete tu aj moderné viacpruhové diaľnice, tak isto sa ale môže stať, že skončíte na ceste treťej triedy a autobus ide ledva 40km/h. Tak tomu bolo aj v prípade horskej cesty z Barínas do Meridy. Miestami mi nebolo všetko jedno, keď sa zrazu cesta zúžila na jeden pruh, pretože ten druhý sa prepadol do rokliny hlbokej desiatky metrov Na druhú stranu, výhľady boli naozaj úchvatné. Krásne údolia, vysoké kopce nad hlavami, scenéria na jednotku s hviezdičkou.

Môj brazílsky spolucestujúci ešte počas prestupu v Barínas stihol stratiť zväzok bankoviek v hodnote asi 300 Eur, z čoho mu v horských serpentínach došlo tak zle, že som mu musel dať dvojitú dávku môjho Viajesánu. Prečo mal vo vrecku toľko peňazí som sa nedozvedel, ale Viajesán pomohol aj mne aj jemu, tak sme sa zvyšok cesty kochali okolím.

Presne o ôsmej večer sme dorazili do Meridy, teda po 24 hodinách strávených v autobuse. Môj životný výkon. Zobrali sme taxík do centra mesta a zamierili do prvého, cenovo rozumného hotela. Konečne sprcha a normálna postel.

Deň 10- Utorok (24.1.2012)
Môj brazílsky spolucestovateľ sa ráno zobudil už o šiestej a keďže sa išiel sprchovať, obliekať a podobne, vstal som s ním aj ja. Aspoň na chvíľu, samozrejme potom som pokračoval v spánku do pol deviatej, kedy prišiel naspäť a môj vstávací proces sa opakoval.

Okolo deviatej sme sa spoločne vybrali do mesta, na recepcii sme si ešte zaplatili paragliding na večer a vysokohorský výlet k nejakým teplým prameňom v okolí, ktorý chceme absolvovať zajtra.

Kúsok od nášho hotela, respektíve posady, je svetoznáma lanovka (Teleférico de Merida), ktorá vedie z Meridy (nadmorská výška cca 1600m) na vrch Pico Espejo, ktorý je v nadmorskej výške 4765m, čo robí z tejto lanovky jednu z najdlhších a definitívne lanovku s najvyšším prevýšením. Bohužiaľ už dva roky je mimo prevádzku, keďže bola v pôvodnom stave a momentálne ju renovuje známa firma Doppelmayr. Tak snáď nabudúce sa odveziem.

Pokračovali sme ako inak na Plaza Bolívar, kde stojí veľmi pekná katedrála. Marcos, chalan z Brazílie sa so mnou rozlúčil, lebo sa mal stretnúť s nejakou kamarátkou, ktorá je z Meridy a kvôli ktorej sem vlastne prišiel. Ja som sa prechádzal uličkami asi 200tisícového mesta a nakoniec som skončil na námestí Plaza Milla, kde som chvíľu čítal knihu. Po výdatnom steaku za tri eurá som zamieril naspäť do hotela, o tretej sme sa tu mali znovu stretnúť a ísť na spomínaný paragliding.

Carlosa nikde, samozrejme zabudol sa so svojou „kamarátkou“ a meškal asi 30 minút. Bohužiaľ aj tak sme boli nútení zmeniť plán, pretože ako nám chalan na recepcii oznámil, paragliding sa dnes kvôli silnému vetru nekoná. Nechal som to teda na štvrtok ráno, pred mojim odchodom do mesta San Cristóbal pri kolumbíjskej hranici.

V hoteli som sa dal do reči s anglickým novinárom a miestnym chalanom, ktorého priateľka je Češka, dokonca bol pred pár rokmi aj na Slovensku, ale jediné, čo si pamätal bolo, že išli do Fatry a že pil výborné pivo. Nevadí, aj také spomienky sa cenia

Pozvali ma na pivo do pubu, ktorý tu vedie chlapík z Nemecka a tak utiekol rýchlo aj desiaty deň cesty.

Fotky z cesty sú v mojom albume na Picasa.

Podobné články

• Venezuelský denník- časť štvrtá
• Venezuelský denník- tretia časť
• Kolumbíjsky denník- časť prvá