Blog o lietaní, letenkách a leteckých novinkách zo strednej Európy

Posledná časť z cesty po Venezuele, bude nasledovať Kolumbia..

Deň 11- Streda (25.1.2012)
Včera to bol nakoniec veľmi podarený večer. S niekoľkými turistami a miestnymi sme sa vybrali do neďalekého baru a popíjali sme pivo do asi polnoci. Po dlhej dobe som použil aj angličtinu, padlo vhod sa znovu vedieť vyjadriť ako človek :), aj keď na obranu mojej španielčiny musím povedať, že jeden z nich si najprv myslel, že som Argentínčan a druhý, že som z okolia Meridy. Takže nebude to najhoršie, dokonca ani s mojim bielym výzorom..

Merida a hlavne jej obyvatelia sú dosť iní od tých, ktorých som mal možnosť stretnúť v iných mestách Venezuely. Predsa len sme trošku vyššie v horách a nie je tu až tak teplo, preto sú niektorí ľudia na nerozoznanie od klasických európanov.

Po ôsmych pivách som sa vrátil na izbu, čakalo ma veľmi skoré vstávanie na výlet do hôr. Budík som nastavil na 6.45, netušil som však, že Carlos ma dokáže predbehnúť aj v tomto, jemu totiž zvonil o 5.20. Keď som sa ho pýtal prečo, len mi odpovedal, že on doma bežne vstáva 7.30, preto si tu nastavil budík o dve hodiny skorej. Hľadáte logiku v jeho odpovedi? Ja som ju zatiaľ pravdupovediac nenašiel..

O pol šiestej sa teda začal sprchovať a po pol hodine si ľahol naspäť do postele na to, aby znovu vstal so mnou pred siedmou a znovu sa išiel sprchovať. Zvláštne to zvyky majú v Brazílii.

Džíp s vodičom samozrejme meškal, takže na odchod sme boli prapravení až tesne pred ôsmou. Mne ale stále nesedeli počty, lebo v aute bolo miesto pre 4 ľudí a vodiča, vonku sme však čakali ja s Carlosom, jednou miestnou dievčinou a nemeckým párom, teda spolu 5 ľudí a šofér. Samozrejme vo Venezuele takéto niečo nie je problém, vodič pohotovo doniesol podušku, hodil ju do kufra a mali sme o jedno miesto naviac.

Veľmi ochotne som sa ponúkol, že do kufra pôjdem teda ja. Obrovská chyba.. Hneď za Meridou, asi po 10 minútach jazdy začali horské serpentíny a ja som si samozrejme nedal Viajesán. Zalial ma studený pot, ako ma tak hádzalo vzadu v kufri a došlo mi poriadne zle. Až tak, že sme museli zastaviť a ja som ľudovo povedané, hodil tyčku..

V kufri teda nebolo bezpečné sedieť a tak sme sa štyria natlačili na zadné sedadlá. Po dvoch hodinách cesty sme konečne dorazili na prvú zastávku celodenného výletu, termálne pramene v horách. Asi hodinu sme šlapali do kopca, až sme objavili malé horské jazierko s termálnou vodou, vyzliekli sme sa a hodili do nej. Vonku asi 10 stupňov, no voda mohla mať tak 30, miestami 40.

S nádherným výhľadom na údolie s dedinkami v Andách, v nadmorskej výške asi 3000m sme sa potom vracali naspäť k autu. Približne 40 minút sme sa potom presunuli ešte vyššie, konkrétne k jednému z dvoch horských plies, ktoré sme mali navštíviť. To druhé, Laguna Negra, bolo ďalej v horách, dostupné len pešo, rezkou chôdzou nám to trvalo menej ako hodinu a pol. Neustále sme stúpali a samotné pleso Laguna Negra už ležala v nadmorskej výške 3500m. Opäť fascinujúce výhľady na okolité hory a veľké pleso v strede medzi nimi.

Ja s nemeckám párom sme došli naspäť k autu asi po troch hodinách, Carlosovi s jeho kamarátkou to trvalo o 45 minút viac. Carlos má totiž miernu nadváhu a je veľmi nemotorný, takže párkrát spadol, niekoľkokrát odmietol ísť ďalej a raz sa prehlásil za mŕtveho. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a aj Carlos zvládol cestu naspäť.

Deň 12- Štvrtok (26.1.2012)
Ďalší skorý ranný budíček. O ôsmej som bol totiž dohodnutý na paragliding, ktorý sa nám v utorok odložil kvôli zlému vetru.

Po piatej hodine ráno sa opakoval scenár z predchádzajúceho rána. Carlosovi zazvonil budík, išiel sa osprchovať, znova si ľahol a so mnou vstaĺ opäť o pol ôsmej, znovu sa osprchoval a bol pripravený na raňajky. Naozaj zvláštne to zvyky.

Samozrejme sme vo Venezuele, takže odchod o ôsmej sa nekonal, pre zmenu sme meškali asi 45 minút. Spolu so mnou bolo v aute ešte 5 ďalších turistov. Pred cestou som sa poistil a dal som si Viajesán, nebudem riskovať ďalšiu grcku. Našťastie sme išli len kúsok za mesto, kde sme vyzdvihli padáky a džím nás vyviezol po strmej prašnej ceste dobrých 800 metrov nad okolité údolie.

Samotný paragliding bol parádny, pristáli sme okolo pol 12 a už o štvrť na jednu som bol naspäť na hoteli.Tam ma čakal Carlos s jeho „amigou“, pobalil som sa a oni naliehali na tom, že ma odprevadia až na autobusovú stanicu.

Vo Venezuele je jedna zvláštnosť a to že keď odchádzate z akéhokoľvek mesta verejnou dopravou (teda autobusom), musíte zaplatiť takzvanú departure tax, teda daň za odchod, ktorá býva od 1 do 5 bolivares. Tak tomu bolo aj v Meride, Carlos sa ponúkol, že mi kúpi lístok potvrdzujúci departure tax. Až v autobude som zistil, že mi vlastne kúpil niečo úplne iné a znovu som musel utekať do búdky na stanici.

Autobus smer San Cristóbal sa rýchlo zaplnil a o pol tretej sme vyrazili. To som ešte netušil, že budem svedkom ďalších majstrovstiev sveta v klimatizovaní, ktorá náš šofér vyhral suverénne. Chladnejšie je tuším už len na Aljaške. Začali mi postupne odmŕzať končatiny a to aj napriek tomu, že som mal mikinu a gate. Podľa šoféra sa klíma nedá dať slabšie, že tam je len on a off. Nebol som jediný, ľudia okolo začali ucpávať klimatizačné vývody servítkami, no nepomohlo.

Cesta do mesta San Cristóbal na juh od Meridy mala trvať 4 hodiny. A hádajte čo.. netrvala. Po asi hodine cesty sa totiž hlavný ťah na San Cristóbal zázračne stratil (ako inak cesta v rekonštrukcii) a tak sme boli nútení zobrať obchádzku cez hory a dediny. Po ďalšej hodine cesty sme zastavili, pretože aj obchádzková trasa bola uzatvorená a tak sme napokon hľadali obchádzkovú trasu obchádzkovej trasy, čo v praxi znamená cesta ôsmej triedy na konci sveta.

Najhoršie na celej ceste boli okrem majstrovstiev sveta v klimatizovaní ešte dve veci, fakt, že náš vodič bol okrem iného aj skvelý DJ španielskych piesní, čo nám počas celej cesty dával jasne a hlasne najavo a to, že cesta ôsmej triedy, po ktorej sme išli je určite zapísaná v Guinessovej knihe rekordov ako cesta s najväčšou koncetráciou spomalovačov na kilometer, môj odhad je jeden každých 100 metrov, ale občas sa koncetrácia zvyšovala. Samozrejme náš vodič bol aj závodný profesionál, takže sedieť v zadnej časti autobusu vlastne znamenalo rozlúčiť sa s citom na zadku.

Pred desiatou (teda siedmych hodinách cesty) sme konečne dorazili, keď som vystúpil, cítil som sa ako keby ma prepadlo stádo divých homosexuálov. Vydal som sa dole uličkou pri stanici a pozisťoval ceny hotelov na okolí. Najlacnnejší som našiel za 80 boliváres, síce hrozná diera pri hlavnej ceste, ale zajtra skoro ráno aj tak odchádzam smerom k hraniciam s Kolumbiou, tak mi to bolo aj tak jedno. Pána na recepcii som ešte musel presvedčiť, že Slovensko nie je Slovinsko a že do Venezuely naozaj víza nepotrebujem, aj keď som z tejto čudnej krajiny. Podarilo sa, idem konečne spať..

Deň 13- Piatok (27.1.2012)
Dnes som zažil prvýkrat nejaké vzrúšo a začalo sa to hneď z rána. Okolo pol deviatej som sa vybral hľadať internet niekde na okolí, samozrejme všetko bolo ešte zatvorené. Ako som tak prechádzal cez autobusovú stanicu, zastavili dvaja policajti a pýtali si pass. Dal som im a poprosili ma, aby som ich nasledoval do ich kancelárie. Že len ma chcú prehľadať.

Vošli sme dnu, tam otvorili malú tmavú miestnosť a moje obavy sa začali zvyšovať. Vstúpili sme dnu, žiadne svetlo. Začali prehľadávať batoh, musel som sa vyzliecť. Hľadali drogy. Neustále som sa snažil ich sledovať, aby mi náhodou niečo do batohu nehodili a potom sa netvárili, že niečo našli, tak isto aby niečo nezmizlo.

Našťastie boli celkom milí, na konci sme sa rozlúčili a ešte mi ukázali bič a ďalšie donucovacie prostriedky, ktoré by použili v prípade, že by u mňa niečo našli.

Až po návrate do hotela som si pozrel peňaženku a predsa len niečo zmizlo. Jedna z dvoch 50eurových bankoviek. No čo už, môžem byť rád, že som nedopadol horšie.

Autobus do pohraničného mesta na venezuelskej strane San António odchádzal o pol 11, cesta ako inak kvôli neprechodnému horskému prechodu, trvala asi hodinu a pol. V San António som sa vybral na miesto, kde sa platí tax za odchod z krajiny, v prepočte asi 7 Eur. Bohužiaľ, ani tu som nepochodil, kedže kvôli výpadku elektriky neordinovali. Pri vchode ma ale odchytili dve kolumbíjske panie, ktoré mali namierené na hranicu a že mi ukážu, ako sa tam dostanem. Po ceste ma na 100% ubezpečili, že nič platiť nemusím a že ani pečiatku do pasu nie je treba, že ony takto chodia už 30 rokov a nikdy ich nikto nekontroloval.

Na kolumbíjskej hranici ma bez pečiatky v pase rovno otočili nazad, dve panie ma nasledovali tiež. No čo už, po 30 rokoch sa to muselo niekedy stať. Vrátil som sa teda na venezuelskú hranicu, kde bola asi pol hodinová rada, ktorá sa o ďalšiu pol hodinku predĺžila, lebo colníci za prepážkami išli na obed. Po zaplatení poplatku som dostal vysnenú pečiatku a už mi nič nebránilo prekročiť hranicu s Kolumbiou. Dnes v noci idem z mesta Cucutá do 14 hodín vzdialeného Medellinu, tým teda úspešne ukončujem svoj Venezuelský denník a na pár dní začínam Kolumbíjsky.

Podobné články

• Venezuelský denník- časť štvrtá
• Kolumbíjsky denník- časť druhá
• Kolumbíjsky denník- časť prvá